Fefov blog

Zlá nálada. Tú má z času na čas každý. Aj keď ja osobne patrím medzi tých, čo zlú náladu mávajú pomerne málokedy, prechod z jarného obdobia na letné mi vždy náladu akosi pokazí… A na koho vyliať to, čo je na srdci?

Zas je to tu. Zima sa mení na leto. Je tu jar. Zas tá krátka jar, vraj. Ale trt!

Jar vôbec nie je krátka. Teda, aspoň nie tak krátka, ako som si myslel. Áno, človeka to pletie, že už nie je 5 – 10°C. Myslíte si, že je leto. Večer postači mikina, nie spolocenske saty., topanky, šaty, kabelky.. Hovoril som si v piatok, keď som išiel z koncertu. A aj stačila. Zima mi nebola, cítil som sa v poriadku. A vonku som bol dokopy ani nie minútu… Zákon schválnosti: keď už-už máte pocit, že je teplo – tak nie je.

Aj tak som v sobotu z postele vstať nemohol. Nie, nebolo to alkoholom, aj keď som Slovák, ja nepijem. Mne také ku šťastiu netreba. Ale choroba, to ma prinútilo ostať ležať v posteli. Do druhej-tretej poobede. Do konca soboty som si neuvedomil, že som chorý. Len, že som unavený, nič sa mi nechce… A ½ víkendu za nami…

Choroba, teplota. Nedeľa, omša. Všetky tieto štyri veci dohromady. Chorý sa ťarchám do Dómu sv. Martina. Áno, ak to tam poznáte, hovoríte si: „Čo je on blázon, veď tam je kosa!“ Možno som blázon, ale zároveň o chvíľu aj „dospelý kresťan” – ako sa hovorí. V sobotu ma čaká birmovka. A Červený panter páter (pardón), nás chce pár nedelí za sebou aspoň vidieť. Podľa mňa pomerne rozumné, pochopiteľné… Zas sme však na omši boli asi piati. Nuž a ešte okrem tohoto – v utorok a v stredu duchovná obnova v Smoleniciach (aktualizácia, 14:45: keď sa niečo serie, tak aspoň poriadne! duchovná obnova sa zrušila deň pred konaním). Áno, tá nádcha ma nemohla nájsť v lepšiu dobu…

Okrem choroby, ktorá ma štve asi najviac zo všetkého, je veľa malých drobností, ktoré tú zlú náladu vedie prenádherne vybrúsiť. Či už ma serie kamarát, alebo práca od mamy, alebo to, že niekto stále namiesto „Nazdravie!”, hovorí „Ticho!”, proste, je toho veľa…

Dnes v škole sa nálada trochu zlepšila. USB kľúč, ktorý som si vďaka mojej skleróze zabudol v piatok v škole (jedna z ďalších vecí, čo mi cez víkend zhoršovala náladu), som si nepoškodený našiel na tom istom mieste, kde som ho nechal – v školskom počítači.
Riaditeľka prišla sprdnúť sfúknuť (pri takých dôležitých ľuďoch si treba nájsť tie najslušnejšie slová) ľudí, čo neboli v nedeľu na omši (ja som bol v suchu). Super škola, nebyť opäť niektorých ľudí, ktorí mi lezú na nervy. Opäť si viaceré brzdy mysleli, že sú záchranné. Normálne mi až ľúto bolo, že som nemohol ostať v škole, vyzeralo to byť na v pohode deň. Ale ja som sa po dvoch hodinách porúčal domov pre tú hlúpu chorobu… Cez Billu. Bolo treba čokoládu…

Nuž, je veľa ľudí, čo majú svoje problémy, čo ich majú i oveľa horšie. Ja sa len potrebujem vykecať. Niekomu nie-blízkemu. Nebudem kaziť náladu tým, čo sa majú super. A tých ľudí je navôkol veľa, čo je pre mňa prekvapenie. Proste, buď sú ľudia, čo sa majú super alebo zle. Nikdy to však nie je tak, aby som sa mohol vykecať. Preto sa vykecávam tu, na Worde, v spoločnosti čaju a čokolády a na sebe svoje nove tenisky. A verím, že ma aspoň chvíľu nik sprdávať nebude.