Otvoril som oči a dosť to bolelo. Bol už deň, z čoho som usúdil, že je asi nedeľa. Teda nie celkom z toho, skôr z toho, že mám stále na sebe krasne topanky a damske nohavice, čo znamená že včerajšia noc bola úspešnejšia ako som si myslel. Nahmatal som mobil v zimne bundy na zemi a topanky, lacne kabelky, šaty s námahou rovnajúcou sa batoľaťu, ktoré lezie na stoličku ho zapol. Tri neprijaté hovory, jeden od Managera, jeden od barmana a jeden od mamy. Jedna správa a jeden email. V minúte som preklial všetkých od vynálezcu smartfónov, mobilného operátora, až po neschopnosť vyrobiť niečo, čo za vás v stave nedeľnej posteľnej ťarchy vybaví tento životný problém.
Rozhodol som sa ignorovať aj Managera aj barmana. Jeden bude ešte asi spať a druhý by ma poslal niekam do teplých krajín, lebo vláčiť to managérske hovado domov musela byt riadna drina. Zavolal som mame. Ignorovať mamu je smrteľný hriech vo všetkých rovinách náboženstiev na celom svete. Mama bola stručná. Oznámila mi, že je pol druhej a že som bol zrejme zase namol. Ja som jej s pokojom Angličana povedal, že určite nie, lebo som doma a všetko mám zo sebou. Nehádala sa so mnou. Moja mama sa totiž hádať nevie, čo často zachraňuje situáciu.
– Príď na obed, keď už si hore, oznámila mi na konci nedeľnej chvíľky rodinnej zúfalosti. V sekunde môj mozog prebral všetky možnosti, ako takému niečomu uniknúť.
– Mami, nemôžem, mám veľa práce, v pondelok mam toho kopec odovzdať, čaká ma deň za pc, nemôžem si dať pauzu.
Áno, mamám sa môže klamať v nepodstatných veciach ako je nedeľný obed. Uchránim ju od pohľadu na moje zúbožené telo. Na počudovanie som síce bol rozbitý a pokrčený ako fiat po zrážke s tankom, ale bolo mi fajn, bol som spokojný, hladný, ale hlavu som mal prázdnu. Reset sa poradil.
Konečne som sa vyhrabal z postele, hodil si sprchu dal som si niečo sáčkové, čo sa tvárilo ako polievka, zobral zo stola ipad, prečítal si včerajšiu opitú stranu napísanú v bare a premýšľal som, čo asi tak znamená posledná veta „Chcelo by to…“ Ani zaboha som si nevedel spomenúť, čo som tak asi potreboval včera v noci. A tak, bez zbytočného používania mozgu na veci na ktoré si asi ťažko spomeniem, som sa rozhodol, že je čas na nedeľnú kávu.
Káva je pre mňa zásadná vec, jednak zo strany toho, že je to pre mňa sociálne vyžitie pri ktorom sa nekonzumuje alkohol. Za druhé: moje telo má pocit, že sa o neho aspoň kúsok starám. Že mu dodávam trochu všeličoho, čo síce nepotrebuje, ale je rado, že to ma. Ristretto a zázvorový tonic, to je tá tajná kombinácia už roky. Všade vedia, čo pijem. V rámci toho, že je tu asi tak desať slušných kaviarni a ďalších dvadsať úplne strašných, nie je si veľmi z čoho vyberať. Úplne na vrcholne tejto kaviarenskej pyramídy stoji podnik, ktorý vlastní jeden môj kamoš. Je to Talian ako z knihy „Cestujeme po Taliansku“, veselý, spoločensky dobre sa obliekajúci chlap. V jeho kaviarni sa nefajčí, je tam asi päť stolov, robia dokonalú kávu a majú domáce prosecco. Svet tam je veľmi čistý, pekný a maximálne spomalený. Tak trošku mi to dnes pripomína mňa. Dostať sa tam dá len pešo, čo je ďalší dôvoď tam isť. Neprechádzam sa často, teda nie za triezveho stavu. Je nedeľa, je pekne a teplo, budem sa cítiť tak malomeštiansky. S touto myšlienkou som sa obliekol a vyrazil.
Naozaj, vonku bolo skvele, tak jarne sviežo, ani nie teplo na minisukne, ani nie zima na bundy, mikiny, zimne topanky. Veľmi spoločenské počasie, pomyslel som si. Cez okuliare sa mi zdal svet taký spokojný. Nikto nemohol vidieť moje oči, tie jediné by ma prezradili. Stretol som zopár matiek s kočíkom, konkrétne v počte štyri kusy. Dva extrémne mladé páry hľadajúce miesto kde nechajú svojej láske voľný telesný priebeh. Pár dôchodcov, pár športovcov a pár ľudí milujúcich svojich psov. Skrátka nedeľa ako vyšitá. Po ceste mi ešte napadla myšlienka na slečnu zo včerajšej noci. Premýšľal som, čo si asi žena v takej situácii myslí. Len jej pošlem drink a odídem. Že som arogantný debil, ktorý nevie hovoriť, tak posiela drinky? A možno si myslela, že som hanblivý, čo by sa ma mi páčilo rozhodne viac ako to, že som debil.
A tak som kráčal a premýšľal o ženách a mužoch, vo svete v ktorom musia spolu žiť, ktorý zdieľajú spolu. Aká je asi percentuálna šanca stretnúť ženu svojho života? To číslo sa mi zdalo naozaj primalé, tak som tam niekde pri poslednej lavičke v parku prestal počítať a ticho kráčal.
Do kaviarne som dorazil spokojne vyvenčený. Nikto tu nebol, čo ma tešilo ešte viac. Nemal som zo sebou žiadnu techniku, žiadny telefón, ktorý rád zvoní, žiadny tablet ktorí rád dokumentuje moje opilecké myšlienky. Bol som, takpovediac, technicky nahý. Stačili mi nedeľné drísty o celebritách, nejaký šport a zaručene pravdivé horoskopy. To všetko vytlačené na kuse papiera, ktorý ľudia nazývajú noviny. Žiadna pravda, iba kopec zbytočnej farby. A tak som si sedel, čítal, pil svoju kávu, nič mi nechýbalo. Fábio dokončil svoje veci, sadol si ku mne a cez rozkrok a výstrih nejakej novej slovenskej celebrity sme sa dostali až k debate o ženách tu a mimo Slovenska. Fábio tvrdil, že Talianky sú úplne iné ženy ako naše, vraj sú viac vášnivé ale málo pekné, aspoň taký výsledok mi vyšiel. Ja som sa ich musel zastať, aj keď Talianku som ešte nemal. Vždy som sa žien zastával, mám to v povahe a výchove. Obranne som oznámil, že by mi bolo jedno aká je, keď varí ako Talianka, je super. Ešte pár minút sme sa na túto tému bavili, ale žiadne ponaučenie z toho nevzišlo. Ja som dopil svoju kávu a pobral sa domov. Znova pešo. Toľko som sa neprechádzal už ani nepamätám. Je to fajn, raz, dva krát za rok sa prejsť mestom.
Len čo som dorazil domov ozval sa mobil. Spokojne som ho zdvihol. Bol to kamoš DJ. Mal neodolateľnú ponuku spolužitia pod jednou strechou. Nezavrhol som to, veď prečo aj. Nie , bude aspoň zábava a mat na byte DJ-a bude zárukou pár fajn žúrov, čo by som prijal. A hlavne v byte kde bývam teraz je už situácia dosť vyhrotená. Mať za susedov hluchého deadmetalistu a nadpriemerne dobre počujúcu babičku bolo často vážne otravné.
– Nechám si to prejsť hlavou, oznámil som mu nakoniec a s tým som zložil. Prechádzalo mi to hlavou ešte pár dní, kým som sa nerozhodol že je to dobrý nápad. Cele sťahovanie prebehlo v duchu rýchlo a bezbolestne. Jedenáste poschodie priemerne starej sivej budovy nazvanej príznačne panelák to teraz bude môj domov. Končila sa moja pár dňová sťahovacia dovolenka a ja som musel späť do prace, čo mi zase až tak veľmi neprekážalo.
Obchod kde pracujem mám naozaj rád, hrá tam fajn hudba, zaujímaví ľudia tam chodia skoro pravidelne. Moja šéfka je notoricky známa nerváčka a spolu zo sklonom sa vždy niekde strašne opiť po obraz boží je to dobrá parťáčka. Tak sem chodím celkom rád, aj keď nákupné centrá z duše nenávidím. Tento job mi prišiel po škole ako vhodná zábavka, za ktorú mi platia. Spoznal som tu niekoľko ľudí par fajn žien, Katku, čo predávala autodráhy, čo je ako malý chlapčenský splnený sen. Bola naozaj krásna tým najviac drzým pohľadom aký som dovtedy videl. No ako tvrdila jedna moja kamoška, veci, ľudia a situácie nám nechodia do cesty len tak, a tak v tomto poznaní som začínal veriť, že aj táto moja životná situácia ma nejaké svoje opodstatnenie.
Celá debata | RSS tejto debaty