V máji som mal tú česť viesť vstupné pohovory do Sokratovho inštitútu. Štyridsaťpäťkrát som sa dookola opýtal tie isté otázky a snažil sa vnímať odpovede; niektoré nápadité, iné banálne. Prekvapilo ma, ako sa skupiny ľudí na seba navzájom podobajú: skauti na skautov, technici na technikov, umelci na umelcov. Akoby nejestvoval len jediný druh človeka, ale viacero od seba jasne odlíšených poddruhov, ktoré si v Strednej Európe a v dvadsiatom prvom storočí zvolili celkom odlišné stratégie prežitia.
A stretol som tiež niekoľko študentov a študentiek, vďaka ktorým vo mne dozrel tento text. Títo uchádzači mali skvelý životopis, vyjadrovali sa inteligentne, na otázky odpovedali zmysluplne, ani znalosti im nechýbali. A predsa na nich bolo čosi tak nepríjemné, tak odpudzujúce, že sme mali – v komisii sme sedeli štyria či piati – problém vydržať s nimi polhodinku v tej istej miestnosti. Keď následne onen študent či študentka odišli, jednohlasne sme si vydýchli; naša úplná zhoda nás nenechala na pochybách, že na ona kvalita chladu, vnútornej rozostrenosti či pokrytectva, týmto mladým ľuďom tak vlastná, bola čímsi reálnym, a nie len výmyslom či freudovským prenosom niektorého z nás. A predsa ju nešlo objektívne zmerať; títo študenti boli podľa všetkých merateľných atribútov jednoducho skvelí.
Nedokázal som obliecť do slov, vysvetliť sám sebe túto záhadnú skúsenosť. Až potom mi napadlo spásne slovo: mimikry. Spomenul som si na chameleóna, ktorý číha na vetvičke a mení svoju farbu, aby sa podobal lístiu. Na pruhy tigra v poraste. Na falošné oko na chvoste akvarijnej rybky. Na osičku, malú mušku, ktorá sa pýši osím pruhovaním. Mimikry.
Spomenul som si i na slovenské príslovia, varujúce pred rýchlymi súdmi. Pod sviečkou je najväčšia tma. Cesta do pekla býva dláždená dobrými úmyslami. Spomenul som si na falošné bankovky a falošné zbrane. Na tenisky a lyziarske bundy , koktejlove saty a lacne topanky značky ABIBAS. Na ženský billboardový úsmev, na ktorom je vždy vidno i spodné zuby.
Čo sa falšuje? Sfalšovali by ste radšej tisíckorunáčku alebo dvojkorunu? Sfalšovali by ste radšej zlato alebo hliník? Sfalšovali by ste radšej pas USA, alebo pas Konga? Odvahu alebo malomyseľnosť? Lásku alebo sebectvo?
Falšuje sa vždy to najvzácnejšie a najcennejšie. To najlepšie. Pod sviečkou je najväčšia tma. V blízkosti najväčšieho dobra je najväčší hnus. Nie v blízkosti priemernosti, v blízkosti najväčšieho dobra. Na slovách ako „láska“, „Boh“, „duša“ či „sloboda“ cudzopasia tisícky parazitov, krytí dokonalými mimikrami. V zátiší demokracie, pomoci deťom a v blízkosti svätých miest sa váľajú nacicaní cudzopasníci, starší bratia démonov.
Keď sa povie „sloboda“, „cirkev“, „nezištná láska“ či „manželstvo“, ľudia (rozhodne teda ľudia, ktorí píšu komentáre do diskusií na SME) sa obvykle rozdelia do dvoch nezlučiteľných táborov. Tí prví tvrdia, že nič naozajstné s takým krásnym menom nejestvuje, a že ide len o bluf, ktorý je používaný na zakrývanie pravého stavu vecí. Že teda niet naozajstne slobodných ľudí, že niet cirkvi, ktorá by naozaj žila podľa evanjelia, že manželstvo ako zväzok dvoch ľudí až do smrti nemá zmysel. Že láska je chyba v programe, prípadne evolúciou podmienený koktail endorfínov.
Tí druhí naopak akosi podvedome tvrdia, že všetko, čo sa pýši nálepkou „cirkev“, „manželstvo“, „sloboda“ (prípadne „pomoc“, „kresťanský“ či „demokratický“), je dobro samo, ktoré nesmie byť kritizované. Veď čo môže byť zlé povedzme na pomoci deťom v krajinách tretieho sveta? A ako by sa mohol pápež mýliť?
Obe tieto odpovede mi pripadajú jednostranné a akosi neuspokojivé. Po každej z nich ostáva vo mne podivný hlad. Možno jestvuje tretia odpoveď: mimikry. Áno, jestvuje láska; a v tesnej blízkosti lásky násilie a manipulácia. Áno, jestvuje svätá cirkev; a v jej tesnej blízkosti klamanie a ponižovanie ľudí. Áno, jestvuje nezištná charita; a o vlas ďalej kradnutie na úkor darcov. Áno, jestvuje sloboda; a o milimeter ďalej naivná a deštruktívna svojvôľa. Áno, jestvuje krásne manželstvo, a v jeho tieni koncert utrpenia pre dva hlasy.
Boli by sme radi, keby to dobré a to zlé boli od seba ďaleko ako nebo a zem, oddelené od seba bezpečným vankúšom vzdušných vrstiev. Keby boli od seba tisíc míľ ďaleko. Bohužiaľ tomu tak nie je. Zlo je vždy v tesnej blízkosti dobra, zrastené s ním ako siamské dvojča. A hranicu, ktorou by bolo treba viesť skalpel, nie je vidno voľným okom, ani sa o nej nepíše v žiadnej z lekárskych kníh.
Tú hranicu strácame a nachádzame každý sám za seba a každý deň nanovo. Často nám ju intuitívne ukáže naše srdce, ktoré má s týmito záležitosťami najväčšie skúsenosti. A niet sa čomu diviť.
Veď i ono sídli v blízkosti dobra.
Prečo : Dokonaly student a nie Dokonalý... ...
Celkom zaujímavá úvaha. No predsa ...
Celá debata | RSS tejto debaty